Založ si blog

Rozchod (poviedka)

„Kam teraz pôjdeš?“ opýtala sa ho.
Stála vo dverách spálne, opretá o zárubňu a nervózne sa pohrávala s gombíkom na svetri.
„Neviem,“ odpovedal a pokračoval vo vyberaní si vecí zo skrine, ktoré ledabolo ukladal do veľkej cestovnej tašky.
„Najskôr dole, na juh. Máme tam starý rodičovský dom, hádam sa v ňom bude dať bývať. Chcem byť blízko hrobov našich, dva roky som tam nebol, ani neviem, v akom sú stave.“
Pristúpil k oknu a díval sa niekam do diaľky.
„Jakub, možno to vyznie trochu hlúpo,“ hrýzla sa do spodnej pery, „ale o dva týždne sú Vianoce. Ak chceš, zostaň. Odísť môžeš aj potom. Čo tam budeš robiť sám?“
„Nie je to jedno? Sám teraz alebo potom? Aj Kevin bol sám doma a prežil to. Som už veľký, nebojím sa,“ na perách sa mu zjavil akýsi náznak úsmevu.


Obzrel sa. Musel uznať, napriek svojmu veku a dvom deťom, Barbora vyzerala stále výborne. Štíhla, nevysoká postava, tvár takmer bez vrások, žena ako lusk. Prirodzená krása, tak typická pre ženy z tohto kraja. Drsného ale nádherného. Keď sem pred rokmi zavítal, bola to láska na prvý pohľad. Ju už miloval a horám naokolo netrvalo dlho, kým ho aj tie nezlomili. Najskôr si zavolali na pomoc sneh, aby ho „prinútili“ zostať. Prijal jej pozvanie a prišiel k nim na Vianoce. Čo čert nechcel napadli haldy snehu. Smial sa, že pôjde domov na juh, keď zmizne biela prikrývka z polí a lúk. Barbora sa len potuteľne usmievala. Nepoznal to tu a nevedel, že to potrvá veľmi dlho. Prešiel január, február, marec a on stále čakal. Zamilovaný až po uši. A hoci v máji konečne svitlo na lepšie časy, už neodišiel.
„Hej, Kevin bol sám doma, ale to bol film,“ rezignovala. Vedela, že ak sa pre niečo rozhodol, zbytočne by ho prehovárala.

Tvrdohlavosť a zaťatosť boli vlastnosti, ktoré na ňom neznášala. Otočila sa a odišla do kuchyne. Pristihla sa, ako takmer nepríčetne mieša kávu v šálke bez toho, aby sa napila. Jej myseľ zamestnával muž vo vedľajšej miestnosti. Hneval ju. Myslela si, že bude o ňu viac bojovať. Správny muž sa len tak ľahko nevzdáva a najmä nie ten, ktorý miluje. Bola si istá, že tá veľká láska z jeho strany dávno vyprchala. Akoby sa uspokojil s tým, čo dosiahol a viac už nechcel. A ona tak veľmi potrebovala cítiť, že je stále pri nej. Mala pocit, akoby sa z ich vzťahu vytratilo všetko pekné, na čom si zakladala. Vášeň, jemnosť, vzájomná úcta, zostal len zvyk. Stereotyp, ktorý všetko zabíjal. Celé týždne hľadali späť cestu k sebe a už už sa zdalo, že by to mohlo byť opäť dobré, keď začal nezmyselne žiarliť. Na každého. Nevedela ho pochopiť. Nikdy neurobila nič, čo by ho k tomu mohlo viesť. Pravda, občas si do neho rypla, že ide s tým a s tým na kávu, že ju niekto pozval na večeru, do kina. Vždy len kývol plecom, ale videla, že ho to škrie. Bavilo ju vytáčať ho. Jasné, že nikam nešla, že žiadne pozvanie nemala. Neuvedomila si, že jej správanie z neho spravilo monštrum. Čo sa stalo z bláznivého romantika, ako sa jej kedysi prestavil?

Pred dvomi dňami mu v rozčúlení povedala, aby sa zbalil a odišiel od nej. Každý pohár sa dá nalievať len do určitej výšky, potom sa preleje. Aj ten jej pohár trpezlivosti.
„Už mám veci v taške. Hneď ráno odídem. Ak mi teda ešte dovolíš prespať,“ ako duch sa zjavil za jej chrbtom v kuchyni.
„Uhm,“ akási obrovská hrča v hrdle nedovolila ústam viac slov.
Zdvihla sa a s plačom vybehla z miestnosti. Počul ako sa obúva a otvára vchodové dvere. Cez okno ju videl ísť do neďalekého lesa. Potrebovala si prevetrať hlavu. Aj jemu by sa zišlo. Sadol si k stolu a mechanicky začal lyžičkou miešať studenú kávu v hrnčeku. Presne ako ona pred niekoľkými minútami. Miloval ju a vedel, že nikdy neprestane. Celý život ju hľadal a teraz ju musel opustiť. Chcela to tak a on sa nikdy nikomu nevnucoval. O lásku sa neprosí a on to robil. Až do takej miery, že prestal rozumieť sám sebe. V každom chlapovi videl potenciálneho nepriateľa. Bál sa, že ju stratí. Nakoniec ju stratil úplne.

Postavil sa a vyšiel na dvor. Práve sa vracala z prechádzky. Celá červená v lícach, upachtená. Zdala sa mu ešte krajšia ako inokedy. Vo vzduchu poletoval sneh, presne ako vtedy, keď sem prišiel. Zachytával sa mu do vlasov, do záhybov na vetrovke.
„Čo tu stojíš, ako snehuliak?“ len tak mimochodom prehodila k nemu, keď ho míňala.
Jakub, čo si ty za človeka? Povedz mi, prosím ťa! Iný by sa bil, ty sa zbalíš a utekáš preč!“ nedalo jej a začala na neho kričať.
„Ani tú kľučku na dverách si neopravil! Koľkokrát som ťa o to prosila?!“ vyčítavo sa na neho obrátila po tom, čo jej zostala kľučka od vchodových dverí v ruke.
„Počkaj,“ zahanbil sa.
Mala pravdu. Už dávno jej sľúbil, že vymení zámok vo dverách a dá tam novú kľučku.
„Choď preč, prosím ťa, choď preč! Ja ťa už nezaujímam, tak mi daj láskavo pokoj!“ zadúšala sa plačom.
Prechádzka v lese Barbore nepomohla. V tú noc spali každý v inej izbe. Ona v spálni, Jakub v obývačke. Keď sa zobudil, bola preč. Odišla do práce bez toho, aby sa s ním rozlúčila.Rýchlo sa umyl, obliekol, vzal si veci a vyniesol si ich do auta.

„Do šľaka,“ zahrešil si.
Nešťastná kľučka mu, tak ako večer Barbore, zostala v ruke. Nervózne zakrútil hlavou, zamkol dom, kľúč schoval pod kvetináč pri dverách, nasadol do auta a odišiel. Nešiel ďaleko. Nedalo mu to a odbočil do mesta. V železiarstve kúpil nový zámok, bezpečnostný a nové kľučky, teda z vonkajšej strany guľu a z vnútornej kľučku.
Bezpečnosť na prvom mieste, s úsmevom si pomyslel. Aspoň nejaká ochrana, keď tam už nebude.
Vrátil sa „domov“, vymenil zámok a kľučku a na stole nechal v obálke odkaz.
Teraz už môžem ísť, povedal si.

Barbora prekvapením priam híkala, keď prišla domov a pod kvetináčom našla nový kľúč od domu a v kuchyni obálku s odkazom.

„Moja najdrahšia Barborka,

čo sa dalo, som vymenil. Žiaľ, sú veci, ktoré sa nedajú opraviť, či vymeniť. Alebo predsa len? Viem, že som pochybil a veľmi by som chcel všetko napraviť. Odchádzam, aby som sa mohol niekedy vrátiť. Ľúbim Ťa a nikdy neprestanem.

Tvoj Jakub

P.S. Túto báseň som Ti napísal po tom, čo sme sa prvýkrát stretli:

Stála si v kúte,
Smutne vymyslená,
Oči zastreté závojom samoty
Ukrývali srdce rozbité
Môžem ti pomôcť?
Skúsil som nesmelo
Ty? Nemôžeš
Súcit lásku nezlepí
Preťala si vetou vzduch
Veď ja som láska
Namietam
Tak ma bozkaj
Pridala si
Ak budem vedieť
Kde nádej spí
Budem vedieť
Kto naozaj si.“

Hm, smutne si vzdychla. Prečo my ľudia, pochopíme, že sme urobili niečo zle, až keď je neskoro?

O dva dni sa v ich dedine stalo niečo hrozné. Barboriných najbližších susedov vykradli. Do domu sa dostali cez vchodové dvere, nič nebolo porušené, zlodeji si museli dom odomknúť nejakým kľúčom. Čo bolo najhoršie, sused bol doma a utŕžil poriadnu ranu do hlavy po tom, čo vyrušil dvojicu mužov s kuklami na hlavách. Na ulici bolo celý deň rušno, plno policajtov, psovodov so psami, prehľadávali celé okolie. Napadnutý sneh sa stal mužom zákona veľkým pomocníkom, stopami sa zem len tak hmýrila. Barbora nemala rada takýto ruch, najmä nie pred Vianocami.

O ďalšie dva dni jej niekto zazvonil pri dverách. Išla otvoriť a tam stáli nejakí muži.
„Prepáčte, že vás rušíme, sme od polície. Viete, čo sa stalo u vašich susedov a v tej veci sme prišli aj za vami,“ hovoril vyšší z nich a obaja jej strkali pod nos akési preukazy.
„Áno? A čo ja mám s tým?“
„Boli ste v ten večer, lepšie povedané v tú noc doma?“
„Samozrejme, nikam nechodím. Večer von pobehať so psom a potom spať.“
„Bývate sama?“
„Teraz už áno. Hlavne počas týždňa, na víkend chodia domov deti zo školy. Prečo vás to tak zaujíma?“
„Nepočuli ste v tú noc nič?“
„Nie. Ja mám tvrdý spánok, mňa len tak ľahko niečo neprebudí.“
„A pes? Nevšimli ste si na jeho správaní niečo nezvyčajné?“
„Hm. Zvykne štekať, ale to aj na zver, čo zablúdi do záhrady. Už som si zvykla. Poviete mi, čo sa vlastne deje?“
„No, mali ste šťastie. Tých mužov sme chytili. Predstavte si, priznali sa, že chceli pôvodne vykradnúť vás. Asi pred dvomi týždňami tu boli na prieskume. Vytypovali si domy a urobili si z plastelíny odtlačky zámkov vchodových dverí, aby si mohli vyrobiť kľúče. Váš dom, keďže je medzi tými na okraji dediny, bol medzi prvými na rade. Lenže stalo sa niečo, s čím títo páni nepočítali. Vy máte vymenený zámok, že?“ policajt dohovoril.
„Áno, priateľ mi ho vymenil, dva dni predtým, ako sa to stalo,“ odpovedala Barbora ako vo sne.
Policajt sa zohol k zámku, chvíľku niečo pozorne študoval a potom sa obrátil ku kolegovi.
„Neklamali. Pozri sa. Zvyšky plastelíny a škrabance na zámku. Niekto sa veľmi snažil.“
„Pani zlatá, poďakujte sa priateľovi. V pravú chvíľu vymenil ten zámok. Dokonca vám tam namontoval bezpečnostný. Má dobrý čuch a akoby vycítil problém. Keby nie jeho, ktovie, čo sa mohlo stať,“ usmial sa na ňu policajt.
„Nemôžem sa mu poďakovať. Odišiel. Rozišli sme sa,“ smutne poznamenala skôr pre seba, ako pre nich.
„Nemôžete? Vždy je nejaká cesta,“ zafilozofoval muž zákona a žmurkol, „Veselé Vianoce, mladá pani.“

Barbora ešte dlho po odchode policajtov stála v nemom úžase pred dverami a premýšľala. Potom vošla do domu a rozhodla sa. Zdvihla mobil.
„Jakub?“
„Áno, Barborka?“
„Nemohol by si byť na Vianoce predsa len s nami? Cítila by som sa istejšie,“ nesmelo vyslovila a vyrozprávala mu, čo sa u nich udialo.
Vypočul si ju. Potichu, bez pripomienok, ako to len on vedel. Keď skončila, zasmial sa do telefónu. Láskavo, srdečne.
„Mohol,“ odpovedal.
„A…prídeš?“
„Prídem. Vieš, že prídem.“

Konečne si mohla sadnúť. Napriek všetkému ho stále milovala. Rovnako on ju. A vraj sa história neopakuje. Znova bude mať také (ne)obyčajné Vianoce ako pred rokmi. Zrazu sa jej tvár rozjasnila a začala si spievať.

 

Ilustračné foto: Pinterest

 

Prvá zo série adventných poviedok Také (ne)obyčajné Vianoce II.

Darina Hamarová je autorkou autobiografickej knihy Životom nekráčam sama (príbeh o žene, ktorá úspešne zvládla boj so zákernou chorobou), a kníh Slzy muža, Ruleta života a Slzy anjela. Viac na www.darinkineknihy.sk

Adam a Eva, alebo ako vznikla láska (poviedka)

08.09.2017

Každého z nás prenasleduje po celý život. Je nám v pätách kamkoľvek sa pohneme. Ako tieň nás stráži aj v tých najintímnejších chvíľach. Najviac zamestnáva našu myseľ. O srdci ani viac »

Vynes na kopec svoje srdce

30.08.2017

Osud sa vie s človekom veľmi nepekne zahrať. Niekedy vás nechá blúdiť životom a máte problém nájsť si svoje miesto a inokedy vám nečakane uštedrí ranu, z ktorej sa dlho nedokážete spamätať. viac »

KĽDR, raketa, Kim Čong-un

Kimov režim pácha zločiny proti ľudskosti, zhodujú sa renomovaní právnici

12.12.2017 20:57

Správa právnikov je založená na výpovediach prebehlíkov a expertov.

Baník

Bane idú zatvoriť, Brusel nám to vynahradí

12.12.2017 20:00

Na Slovensku sa to týka hornej Nitry, kde sa fára hnedé uhlie a vyrába dotovaná elektrina.

putin

Putin je podľa Kremľa pravidelným čitateľom Trumpových tweetov

12.12.2017 19:14

Ruský prezident Twitter nepoužíva, k občanom sa priamo obracia zriedka. Využíva potom tradičné médiá, najmä televíziu.

parlament,

Poslanci v tajnej voľbe nezvolili člena Súdnej rady SR

12.12.2017 18:42

Nástupcu členky rady Aleny Šiskovej mali poslanci voliť už na júnovej schôdzi, keďže jej funkčné obdobie uplynulo 28. júna.

darkahamarka

Prehrávať môžete, no prehrať nie.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3
Celková čítanosť: 1683x
Priemerná čítanosť článkov: 561x

Autor blogu

Kategórie