Osud sa vie s človekom veľmi nepekne zahrať. Niekedy vás nechá blúdiť životom a máte problém nájsť si svoje miesto a inokedy vám nečakane uštedrí ranu, z ktorej sa dlho nedokážete spamätať. Len silný človek dokáže takúto ranu ustáť.
Keď som takto pred tromi rokmi sedela za počítačom a pomaly finišovala s knihou Životom nekráčam sama, myslela som na všetkých tých ľudí, ktorých sa osud, rovnako ako mňa, pokúšal zlomiť a nevyšlo mu to. Nie, ja sa mu neposmievam, vzhliadam k nemu s rešpektom a pokorou, ale už sa ho nebojím. Pretože viem, že aj nad ním sa dá zvíťaziť. Našťastie, takých ľudí, ktorí s ním bojujú a víťazia je viac. Nevzdávajú sa, pretože aj pre nich platí, že životom nekráčajú sami. Kráčajú, hoci sa im zákerná choroba vrátila alebo ich pripútala na vozík.
Ešte jedna spomienka mi napadla v súvislosti s mojou srdcovkou ŽNS (tak som ju v skratke nazvala). To som písala práve kapitolu, ktorá neskôr dostala názov Keď zvládnem tento kopec, zvládnem všetko, všetky nástrahy sveta, a ani som nepomyslela, ako túto horu „nad“ našim domom zviditeľníme. Spisovateľ Noro Olvecký vymyslel Srdce pre Darinku, akciu na ktorú sa nezabúda. Tri roky po sebe sa zídeme a „vyšľapeme“ ten nekonečný kopec, vynesieme naň všetky svoje bolesti a trápenia a tam ich zanecháme, veď kto by ich vliekol späť. Každý z nás máme svoj príbeh, na ktorý často jeden batoh nestačí, ale ktorý s úsmevom a dobrou náladou, nám vlastnou, vlečieme so sebou. Duch Pilska sa už neklania iba mne, ako onehdy, ale všetkým nám, ktorí sa ho nebojíme a ideme mu v ústrety. Jeho slová som si dobre zapamätala.
„Poďte všetci, ktorí ste sa odvážili vyjsť na túto veternú horu. Klaniam sa vám. Prekonali ste sami seba.“
Zdá sa vám to neskromné? Pri prekonávaní prekážok, či už tých prírodných alebo životných, skromnosť nemá miesto. Tu musí byť človek odvážny, tvrdohlavý a zdravo drzý. S patričnou pokorou a rešpektom. Ale nie so strachom. A tam niekde, keď sa pozriete dole, je vaša budúcnosť. Možno ďaleko, ale je. Verte mi, každý ďalší výstup bude už len ľahší a ľahší.
Prečo toto všetko tak rozpisujem? Pretože každý rok sú s nami na Pilsku úžasní a skvelí ľudia. Zakaždým spoznáme niekoho výnimočného, kvôli komu má význam vyniesť na tú horu svoj batoh. Jeden môj známy hovorí, že na tomto svete sa nič nedeje len tak, že všetko má svoj význam, svoje zákonitosti.
zdroj foto: Darina Hamarová
Na tomto ročníku Srdca som stretla dve ženy, duchom krásne a bojovníčky na pohľadanie, z ktorých je každá výnimočnejšia ako som ja, pretože rana osudu, ktorá ich zasiahla, musela byť strašná.
Veď si predstavte, zápasíte so zákernou chorobou, máte ju už na lopatkách, myslíte si, že ste vyliečená a ona… pliaga jedna, nájde si cestu do vášho tela znova, využijúc vašu nepozornosť a akési uspokojenie.
Kričí na vás, raz sa ti to podarilo, skúsime to znova?
Nechcete, ale máte inú možnosť? Tak veľmi predsa milujete život. A tak znova začínate nekonečný kolotoč bolesti a utrpenia, v snahe nedať šancu tej dáme v čiernom, ktorá sa niekde spoza rohu na vás škerí a chystá sa vás vziať na ďalekú cestu k rieke Styx, kde už na vás čaká prievozník, aby vás odviezol na druhú stranu, odkiaľ niet návratu. Nepočíta však s vašou nezlomnou vierou v lásku a v ľudí, ktorí sú s vami na ťažkej, preťažkej ceste životom. Nepočíta s tým, že vy sa nikdy, naozaj nikdy nevzdáte a že ten svoj boj nakoniec aj po druhýkrát vyhráte a prievozník prišiel úplne zbytočne. Predstavte si, táto obdivuhodná žena, spolu s nami vyniesla na vrchol Pilska svoje trápenie a som si istá, že sa späť vracala s takým istým pocitom ako ja pred niekoľkými rokmi, že aj ona vedela, že ju čaká ešte veľa takýchto výstupov, kým si bude môcť povedať, že je skutočne v cieli, avšak vedela aj to, že každý ďalší bude ľahší a ľahší. Podľa mňa, keď zdolala ten kopec, a ona ho skutočne zdolala, zdolá už všetko, všetky nástrahy života. Moja drahá Idka.
zdroj foto: Darina Hamarová
Alebo, ste zdravá, nič vám nie je, sedíte v kuchyni s kamarátkou, idete uvariť kávu a zrazu…sa vám celý svet zrúti pod nohami. Doslova. Stačí k tomu prechodená chrípka. Ste mladá krásna žena, celý život máte pred sebou, no osud si s vami zahrá tú svoju čudnú hru. Pripúta vás na invalidný vozík. Smeje sa niekde v kúte, hovoriac si, na mňa dievča nemáš. Mýlil sa. Mala na neho. Choroba jej síce vzala nohy, ruky, schopnosť hýbať sa, ale dala jej vieru v ľudí, vieru v to, že ani ona životom nekráča sama. Pretože chuť žiť jej vlievala do žíl každý deň more síl a odvahy postaviť sa osudu na odpor. Ten, vidiac, že ju nezlomí, urobil krásnu vec. Viedol jej ruku smerom k mužovi, ktorému neprekáža jej nemohúcnosť, jej neschopnosť postaviť sa na nohy. Jemu stačil úsmev, každodenné milé slovo a najmä láska. Ten najúžasnejší cit, aký nám PB poslal sem na zem. Láska je silnejšia ako strach z čohokoľvek…dokáže zraniť, ale aj vyliečiť…dokáže rozplakať oči, ale aj rozjasniť tvár, kvôli láske sme schopní robiť zázraky…Jeden taký zázrak sme videli v sobotu 26. augusta 2017 na Srdci pre Darinku? Nie, na Srdci pre Alenku. Žieňa, ktoré svoj boj s osudom neprehralo. Pretože prehrávať môžete, no prehrať nie. Videla som zázrak lásky v priamom prenose. Dvoch krásnych ľudí, ktorých srdcia bijú pre seba. A aj keby hneď na zemi zostali len oni dvaja a vesmír, verím, žeby si poradili. Pre nich dvoch totiž nie je nič nemožné. Alenka Barudiaková, som veľmi poctená, že Ťa môžem oslovovať, priateľka moja.
zdroj foto: Darina Hamarová
Darina Hamarová (autorka blogu je učiteľka a spisovateľka)
Celá debata | RSS tejto debaty